Alquist
Alquist , šéf stavieb R.U.R, je starší pán, nedbalo oblečený. Ma dlhé, prešedivelé vlasy a fúzy.
Jeho meno pripomína tradíciu antického Grécka. Alkyóne bola podľa báje kráľovná, premenená po smrti so svojím manželom v ledňáčky, a alkyónske dni znamenajú blažený a kľudný čas.
Toto meno vystihuje celý Alquistov charakter. Je to obyčajný človek, ktorý má rád prácu, za najvyššiu hodnotu považuje ľudský život a lásku. Je inteligentný, múdry.
Alquist sa od začiatku stavia proti Dominovej veľkej myšlienke, projektu ,vďaka ktorému má byť zmenený celý svet. Nepáči sa mu, že ľudská pracovná sila je nahrádzaná robotmi a že mnoho ľudí príde o prácu. On považuje prácu za jednu z najhlbších súčasti ľudského bytia a drží sa hesla: ,, Práca šľachtí človeka.”
,,Domine, Domine! To, co říkáte, vypadá příliš jako ráj. Domin, bávalo něco dobrého v sloužení a něco velkého v pokoření. Ach, Harry, byla nevím jaká ctnost v práci a únavě.“(139)
Je zástancom každodennej manuálnej práce. Je časté, že po továrni chodí v robotníckom oblečení, zamazaný vápnom a tehlami, čo okrem neho nikto iný z ľudí na ostrove nerobí. Veľmi veľa času trávi na lešení a stavia nové stavby zároveň s robotmi. Prácu považuje za povznášajúcu a tým si získava aj Helenine sympatie. Obdivuje jeho hrubé, k práci privyknuté ruky a predstavuje si, ako ju tie staré zrobené ruky hladia ako malé dievčatko, keď svet ľudí ešte nemusel konkurovať robotom . Vďaka práci sa zbavuje úzkosti, ktorú ma z celého pokroku. Nedôveruje veľkým projektom, ktoré by mohli razom zmeniť svet a drží sa myšlienky, že je lepšie stáť pevne nohami na zemi a zlepšovať prítomnosť ako plánovať veľké, nerealizovateľné veci do budúcnosti, keď človek nemá záruku, či sa uskutočnia.
Helena: Staviteli! Co děláte, když je vám úzko?
Alquist: Zedničím. Svléknu kabát šéfa staveb a vylezu na lešení–
Helena: Oh, vy už po léta nejste nikde jinde než na lešení.
Alquist: Protože už po léta mně nepřestalo být úzko.
Helena: Z čeho?
Alquist: Z celého toho pokroku. Mám z něho závrat.
Vy nevíte, jak to dělá dlaním dobře, potěžkat cihlu, položit a přiklepnout–-
Helena: Jenom dlaním?
Alquist: Nu tak tedy duši. Myslím, že je správnější položit jednu cihlu než kreslit příliš velké
plány.
Jsem hrozně zpátečnicky, paní Heleno. Nemám ani trochu rád tenhle pokrok. (154)
Alquist je okrem Nány jediným z riaditeľov, ktorý sa modlil k bohu. Na rozdiel od zvyčajných modlitieb, v ktorých ľudia prosia Boha, aby im pomohol pri rôznych problémoch v živote, pri prírodných katastrofách , pri chorobách, Alquist sa modlil k bohu, aby ľudstvu pomohol proti pokroku. Hoci si nebol úplné istý, čí verí v Boha, modlil sa, aby mal pokoj v duši.
,,Pane Bože, děkuji ti, žes mne unavil. Bože, osviť Domina a všechny ty, kdo bloudí; znič jejich dílo a dopomoz lidem, aby se vrátili k starosti a práci; zadrž před zkázou pokolení lidské; nedopusť, aby vzali škody na duši a tele; zbav nás Robotu, a chraň paní Helenu, amen.“(155) On nielenže tuší , že sa blíži koniec ľudstva, on je o tom presvedčený. Zároveň vie, že zničenie sa už nedá odvrátiť, pretože je na svete až priveľa robotov. Jediné čo mu zostáva je klásť tehly, modliť sa a čakať na zázrak.
,,Pak budu klást cihly, modlit se a čekat na zázrak. Víc, paní Heleno, se dělat nedá.“(155)
Alquist je pravým opakom Domina. Zatiaľ čo Domin nemá akúkoľvek úctu k životu, považuje roboty za menej než trávu a vyjadruje sa tak, že je ochotný obetovať čokoľvek vrátané ľudských životov pre pokrok a pre vidinu lepšej budúcnosti, v ktorej ľudia nebudú musieť nič robiť, Alquist považuje za najvyššiu hodnotu ľudský život a nedôveruje tým, ktorí považujú život za obyčajný prostriedok, materiál vhodný k spracovaniu a zušľachteniu do ideálnej podoby. Je to realista, ktorý verí len to, čo je v prítomnosti a pozorne si ju všíma a nechce len dobývať a ovládať ako Domin, ale radšej pozornejšie hľadí a naslúcha skrytému hlasu vecí a života, ktorý ostatní, zaujatí svojimi veľkými myšlienkami, prehliadajú a nepočujú. A práve Dominov raj, po ktorom celý ten čas túži a v ktorom ľudia nemusia pohnúť ani len prstom pre to, aby niečo spravili vlastným pričinením ,spôsobuje, že na svete sa nerodia žiadne deti, že sa príroda urazila a nie je už viac ochotná znášať neuvedomelosť ľudí. Aj samotné ľudstvo prirovnáva ku kvetu. A pretože je neplodné, tak je ako hluché kvety, ktoré musia opadať bez toho, aby po sebe niečo zanechali.
Helena: Proč přestaly ženy mít děti?
Alquist: Protože toho není třeba. Protože jsme v ráji, rozumíte? Protože není třeba lidské práce, protože není třeba bolesti, protože člověk už nemusí nic, nic, nic než požívat– Oh, zlořečený ráj, tohleto! Heleno, nic není strašnějšího než dát lidem ráj na zemi! Proč ženy přestali rodit? Protože se celý svět stal Dominovou Sodomou! Stal! Stal! Celý svět, celé pevniny, celé lidstvo, všechno je jediná bláznivá, hovadská orgie! Už ani ruku nenatáhnou po jídle; cpe sej jim rovnou do úst, aby nemuseli vstát– Haha, vždyť Dominovi Roboti všechno obstarají! A my, lidé, my, koruna stvoření, my nestárnem prací, nestárnem dětmi, nestárnem chudobou! Honem, honem sem se všemi rozkošemi! A vy byste od nich chtěla děti? Heleno, mužum, kteří jsou zbyteční, nebudou ženy rodit!
Lidstvo vyhyne. Musí vyhynout. Opadá jako hluchý květ, ledaže by–
Nic. Máte pravdu, čekat na zázrak je neplodné. Hluchý květ musí opadat. (156)
Helenu mal rád ako vlastnú dcéru.
Otvorene pred ostatnými obviňuje ľudskú chamtivosť a posadnutosť za peniazmi a považuje výrobu Robotov za zločin. A práve táto túžba po moci, peniazoch všetkých ľudí dohnala ľudstvo až k jeho zániku.
,,Zločin byl vyrábět Roboty!“(177)
,,Starý Rossum myslel na své bezbožné kejkle a mladý na miliardy. A není to sen vašich R.U.R. akcionářů. Jejich sen jsou dividendy. A na jejich dividendy lidstvo zahyne.“(177)
Pre neho, pre ktorého je život modlou, je fakt, že Roboti zabili všetkých ľudí obrovskou ranou. V zúfalstve sa snaží nájsť vinníka a obviňuje všetkých, čo mali niečo spoločné s výrobou.
,,Já žaluju vedu! žaluju techniku! Domina! sebe! nás všechny!My, my jsme vinni! Pro své velikášství, pro nečí zisky, pro pokrok, já nevím, pro jaké náramné věci jsme zabili lidstvo! Nu tak prasknete svou velikostí! Tak ohromnou mohylu z lidských kostí si nepostavil žádny Čingischán! (180)
Je zmierený so smrťou a neplánuje ani klásť odpor. Keď ho roboti našli bez zbrane a spoznali v ňom robotníka, ktorý zároveň s nimi pracoval, ušetrili jeho život. Pre neho je to však utrpením, pretože na svete nezostal okrem neho ani jediný živý človek. Pre Robotov je teraz jedinou spásou a každý deň ho prosia, aby im ukázal ako majú oživiť stroje, ktoré ich vyrábajú. On i napriek tomu, že sa veľmi snaží nevie odhaliť stratené tajomstvo výroby. Posiela robotov, aby hľadali kde sa len dá a našli ľudí. Teraz je mu už jedno, či prežijú Roboti alebo ľudia, hlavne nech zostane aspoň náznak ľudskej civilizácie.
,,Není-li lidi, ať jsou aspoň Roboti, aspoň stín člověka, aspoň jeho dílo, aspoň jeho podobenství! –-“(201)
Cíti sa osamelý ,a to ho doháňa až do zúfalstva.
,,Ukrutníci, mne jste nechali žít! Miloval jsem lidi, a vás, Roboti, jsem nikdy nemiloval. Vidíte tyhle oči! Nepřestávají plakat; jedno oplakává lidi a druhé vás, Roboti.“ (204)
Je schopný robiť veci, ktoré by za normálnych okolností nikdy neurobil. Nikdy by neublížil živému tvorovi a teraz v záchvate zúfalstva rozrezal robota a zašpinil sa jeho krvou.
,, Ó, krev! Jak jste mohly, ruce– ruce, které jste milovaly dobrou práci, jak jste to mohly udělat? Mé ruce! Mé ruce! Krvavé pařáty, kdybyste ode mne odletěly! Všš, pryč! Pryč, ruce! Zabyli jste–“(207)
Je zlomyseľný už ku každému Robotovi. Keď uvidel Prima a Helenu snaží sa im ublížiť tým, že posiela Helenu do stoky. Primus požiada Alquista ,aby obetoval jeho život a nie jej. Alquist zistí, že v nich existuje láska a znovu mu svitlo aspoň svetielko nádeje, že sa život na svete zachová. Posiela ich do sveta ako nového Adama a Evu a žehná im.
,, Přírodo, přírodo, život nezahyne! Kamarádi, Heleno, život nezahyne! Zase se začne z lásky, začne se nahý a maličký; ujme se v pustině, a nebude mu k ničemu, co jme dělali a budovali, k ničemu města a továrny, k ničemu naše umění, k ničemu naše myšlenky, a přece nezahyne! Jen my jsme zahynuli. Rozvalí se domy a stroje, rozpadnou se systémy a jména velikých opadají jako listí; jen ty, lásko, vykveteš na rumišti a svěříš větrům semínko života. Nyní propustíš, Pane služebníka svého v pokoji; neboť uzřely oči mé– uzřely– spasení tvé skrze lásku, a život nezahyne. Nezahyne! Nezahyne!“(215-16)
Autor sympatizoval s postavou Alquista a je zrejme, že prostredníctvom jeho úst hovorí i sám autor. V jednej svojej knihe Karel Čapek napísal:
,, Důležité je, aby budoucnost byla zlenošována v myšlenkách a plánech, ale ještě důležitější je, aby přítomnost byla zlepšována ve skutcích a živote.” 328 Podobnou filozofiou sa vo svojom živote riadil aj Alquist, ktorý sa snažil rozvíjať prítomnosť a nie budúcnosť.